Retrospektíva

Výstava umelca Dušana Mocka, narodeného v Bratislave roku 1962, dnes žijúceho v Nemecku, zobrazuje retrospektívnu tvorbu jeho posledných dvadsiatich rokov, k téme ,,Technika ako náboženstvo dnešnej spoločnosti“.

Dielo Dušana Mocka nám ponúka široké spektrum objektov v spôsobe technického prevedenia, ako aj v ohľade tematiky a tým nám prezentuje jeho ďalší umelecký vývoj. Ponúka nám pestrofarebnú paletu starších, ale predovšetkým aktuálnych diel – od veľkoformátových obrazov, cez kresby, grafiky, až k monumentálnym sochám a inštaláciám.

Umelec pri tvorbe svojich diel využíva kombinované techniky. Na základe absolvovania SŠUP (1977-81) a štúdiu reštaurátorskej fakulty na VŠVU (1981-87) v Bratislave využíva v tvorbe staro majstrovské techniky ako napríklad polymentové zlátenie, lazúrne viacvrstvové maľovanie a kombinuje ich s novými artefaktmi. Podklady obrazov sú vždy drevené platne. V rámci sochárskej činnosti Dušan Mocko spracováva aj svoje obrazy často trojdimenzionálne – pri tvorbe využíva plastické štruktúry, perforácie až po aplikáciu cudzích elementov do kontextu plochy. Jeho veľkoplošné obrazy zachytávajú nový vývoj v tvorbe. Vlastné fotografie póz ľudských modelov prenáša v životnej veľkosti na drevené podklady a premaľováva ich acrylovými, olejovými farbami pričom vytvára kolážový charakter.

Veľkoformátové plastiky odlieva z modelov do epoxidovej živice a kašíruje k nim nové kubisticko – mechanické formy. V kombinácii a spojitosti rôznych materiálov ako napríklad kameňa, bronzu, dreva, železa alebo epoxidu sa dajú považovať jeho sochy ako inštalácie alebo plastické koláže.

Kontrasty hrajú hlavnú rolu v celkovom diele Dušana Mocka. Použitie materiálov a ich opracovanie tiež zdôrazňuje kontrastnú tematiku. Kontrast sa prejavuje aj v opracovaní povrchu plastík, od vysokoleštených plôch až po hrubé štruktúry zdôrazňujúce dynamiku vyjadrenia.

Umelcove intuície prichádzajú z rôznych oblastí. Popri životných skúsenostiach a zážitkoch hrá v jeho tvorbe veľkú rolu štúdium na akadémii, reštaurátorská prax ako aj obchodovanie s umením. Preto používa starožitné fragmenty, centrálne témy z dejín umenia, mytológie a motívy veľkých umeleckých osobností vo svojom subjektívnom kontexte. Ako sám hovorí ,, Všetko je už dané a všetko nás obklopuje, musíme to len nájsť a zaktualizovať“.

Jedna časť exponátov pozostáva z obrazov a plastík, v ktorých je zahrnutá sakrálna symbolika. Tu sa Dušan Mocko zaoberá vplyvom viery a dnešného človeka a vyjadruje tézu, že technika sa stala novou vierou a náboženstvom dnešnej spoločnosti. Spoločnosti, ktorá je z veľkej časti poznamenaná a manipulovaná pokročilými technológiami.

Pod týmto aspektom sa dá ľahšie rozumieť dielam, ako napríklad Madonna Futura, ktorej z chrbtu rašia zväzky telefónnych káblov namiesto svätožiary. Alebo Adam a Eva, ktorý polovice tiel amorfovali do mechanických foriem.

Dušan Mocko často používa Adama a Evu ako symbol počiatku ľudstva, jablko ako symbol prvého hriechu. Tak, ako mal Adam s Evou zakázané jesť z určitého stromu, aktualizuje umelec a prenáša situáciu na dnešnú spoločnosť, čím sa snaží poukázať na to, že určité hranice by sa nemali prekračovať. Túto tému prekračovania hraníc často používa vo svojich dielach. Človek bol obdarovaný myslením, aby si život uľahčil, ale často myslenia stáva zbraňou, ktorú používame sami proti sebe. Ako červená stuha – alebo lepšie povedané ako ultramarínovo modrá stuha -sa ťahajú anjelské krídla Dušana Mocka a oživujú exponáty kúskom transcendencie. Ale prečo krídla?

,,My všetci sme anjeli len s jedným krídlom. A dokážeme lietať, len keď sa navzájom objímeme.“ (Luciano De Crescenzo) Krídla ako dôkaz toho, že predsa len medzi nami Anjeli žijú, ktorí nám stále pomáhajú. Krídla ako túžba, výkrik alebo symbol slobody, ktorými sa dá odletieť z každodenného šialenstva, ktoré nás často obklopuje. Krídla, ktoré keby sme vlastnili, by nás mohli priviezť aj k hlbokému pádu.

Ďalšie tematické pole zobrazujú diela s mytologickou symbolikou, takzvaní Babylončania. Umelec vo svojich obrazoch a sochách aplikuje pyramídové konštrukcie, pričom poukazuje na Babylonskú vežu. Tak, ako sa ľudia pokúšali v starom Babylone postaviť na vyššiu vežu, aby boli čo najbližšie k oblakom a bohom, tak sa aj dnešný človek ženie len za materiálnym bohatstvom. Dušan Mocko kritizuje a konštatuje vo svojich dielach, že ľudia svoje ciele často dosahujú nesprávnymi cestami, pretože túžia častejšie po materiálnom ako po duchovnom naplnení. Používa aj ďalšie mytologické báje ako napríklad o Prométeovi, ktorý pre ľudí ukradol Bohom z Olympu oheň, aby daroval ľudstvu svetlo. Za trest bol prikovaný k bralu, kde mu denne orol vykloval pečeň, ktorá mu každú noc dorástla. Touto symbolikou sa umelec pokúša vo svojich prácach prirovnať obeť ľudskej evolúcie, trestom ktorej je technika požierajúca samého tvorcu. V práci ,, Let Ikara“ umelec spochybňuje ľudské vlastnosti ako pýchu, dané schopnosti a ich využitie.

,, Gabrielova apokalypsa “ – 3,5 metra vysoká inštalácia pozostávajúca z odliatkov dvoch ľudských diel a klasicistického kabinetu pôsobí ako výzva, kritika alebo dokonca ako výstraha. Gabriel stelesňuje padnutého Archanjela, ktorý riadi svet pocitov, emócií a podvedomia. V tejto inštalácii stavia umelec Archanjela Gabriela s rozprestretými krídlami na obeť, ležiacej na sarkofágu emócií. Postava Gabriela má v strede hrudníka trhlinu a poukazuje na rozdvojenosť Archanjela. Je uväznený medzi duchovným svetom a tým bezduchým, pričom nemôže odletieť do neba, lebo ho na zemi držia hriechy materiálnych vízií.

Ďalšia časť exponátov zase pozostáva z diel Dušana Mocka, kde necháva voľné pole svojej umeleckej fantázii. Múzy, vízie, ilúzie a sny stvorili výživu pre obsah jeho práce a majú za následok, že umelec sa vznáša v sférach, ktoré nám nebudú nikdy prístupné.

Tak sa môžeme tešiť aj z prvých autoportrétov, v ktorých sa umelec zobrazuje v dramatických alebo skôr ironických pózach, pričom poukazuje na úzkoprsé, či komické stránky života.

V nasledujúcom katalógu nám krátkym popisom umelec otvára okno do svojej fantázie, pričom ale necháva dostatočný priestor pre diváka aby sa mohol dať na cestu vlastného objavovania.

Barbara Mocko